Životopisy svätých

12. marca

SV. TEOFAN

vyznavač (760? - 817)

Sv. Teofan, po grécky Theophanes, bol byzantským historikom. Narodil sa okolo r. 760, a to pravdepodobne v Carihrade. Avšak podľa niektorých pochádzal z ostrova Lesbos v Egejskom mori. Jeho otec Izák bol guvernérom egejských ostrovov.

Mal sotva tri roky, keď mu zomrel otec. Celú starosť o chlapca prevzala matka Teodota. Aby mu čím prv zaistila budúcnosť, zasnúbila ho už ako desaťročného s osemročným dievčaťom Megalo z bohatej rodiny. Deti žili spolu ako snúbenci osem rokov.

Keď zomrela Teofanova matka v r. 778, otec dievčaťa nástojil, aby snúbenci uzavreli manželstvo. Mladí počúvli. Ale vo svadobnej noci Teofan prezradil svojej novomanželke, že oddávna túžil byť mníchom. Nábožná Megalo bola ochotná rešpektovať jeho túžbu a dohodli sa, že budú žiť v pohlavnej zdržanlivosti ako brat a sestra.

Teofanovmu tesťovi sa nepáčilo, ako žijú mladí a dosiahol na cisárskom dvore, že jeho zaťa vymenovali za guvernéra v meste Kyzikos pri Marmarskom mori. Ale štátny úrad neodviedol Teofana od mníšskych plánov, ktoré chcel naplno uskutočniť pri vhodnej príležitosti. Tá sa mu naskytla, keď v r. 780 zomrel jeho tesť a cisár Lev IV. Levova nástupkyňa cisárovná Irena mu dovolila zameniť štátnu službu za mníšsky život. Teofan sa dal vysvätiť za kňaza.

Prv ako by sa celkom oddal mníšskemu životu Teofan poprepúšťal svojich sluhov, majetok rozdal chudobným a manželku Megalo zaviedol do ženského kláštora, kde sa stala mníškou s rehoľným menom Irena.

Teofan založil na svojich majetkoch alebo dal založiť viaceré kláštory, v ktorých postupne žil ako obyčajný mních. Opátsku hodnosť prijal iba v poslednom z nich v Sigriane pri Kyziku. Bolo to veľké mníšske stredisko nazvané po grécky "tú megalú agrú' - "Na veľkom poli". Mnohých pritiahla do tohto kláštora Teofanova mimoriadna osobnosť.

Niektorí životopisci hovoria, že opát Teofan sa r. 787 zúčastnil na Druhom nicejskom koncile, ktorý bránil úctu sv. obrazov proti obrazoborcom. Jeho prítomnosť na snemovaní možno pripustiť, ale jeho meno sa nenachádza v koncilových dokumentoch.

Teofan viedol 29 rokov svoj "verkopoľský" kláštor. Vnútorne v ňom udržiaval poriadok a mníšsku horlivosť, kým navonok prejavoval veľkú štedrosť voči núdznym. Táto jeho veľkodušnosť neraz zapríčinila starosti jeho hospodárovi, keď neostávalo dosť jedla pre mníchov kláštora. Ale životopisci hovoria, že Boh niekoľkokrát zázračne naplnil vyprázdnené zásobárne.

Popri opátskych starostiach Teofan s nevšednou usilovnosťou písal akýsi druh byzantskej kroniky nazvanej "Chronografia". Bolo to štýlovo vyspelé dielo bohaté na historické údaje prevzaté jednak od starších historikov, ale aj z úradných záznamov a dokumentov. Najcennejšie údaje sú z prvého obdobia ikonoklazmu, ktoré pisateľ poznal z osobnej skúsenosti. Chronografia zachytáva celkové obdobie od r. 284 (začiatok vlády cisára Diokleciána) až po júl r. 813, čiže po koniec panovania cisára Michala I. Toto dielo sa doteraz pokladá za jeden z najvzácnejších prameňov pre poznanie byzantských dejín.

Teofanovu mníšsku literárnohistorickú činnosť prerušilo nové vypuknutie obrazoborectva v r. 815. Jeho pôvodcom bol cisár Lev V. Arménsky (vládol v r. 815-820).

Keď cisár okrem iných povolal aj Teofana do Carihradu na schôdzu, pri ktorej chcel všetkých získať do hnutia proti sv. obrazom, opát z "Veľkého poľa" nešiel.

Preto poňho prišli vojaci, zapálili jeho kláštor a jeho násilne odviedli do cisárskeho sídla. Keď ho ani hrozbami nemohli zlomiť, najprv ho internovali v kláštore Sergeja a Bakcha a potom ho takmer dva roky držali v temnom väzení. Napokon začiatkom roku 817 ho previezli do vyhnanstva na ostrov Samothrake, kde 20 dní po príchode zomrel 12. marca 817.

Pri jeho hrobe sa stali mnohé zázraky. Keď zomrel cisár Lev Arménsky, Teofanovi žiaci preniesli telo svojho učiteľa najprv do kaplnky sv. Prokopa v Ierii a v r. 822 slávnostne do obnoveného kláštora na "Veľkom poli". Na obidvoch miestach si uctilo svätcove telesné pozostatky veľké množstvo veriacich a životopisci hovoria o početných zázrakoch pri tejto príležitosti.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.